Zamýšľaný projekt by strácal zmysel, ak by sa na náboženstvá prihliadalo zhovievavo len preto, že nábožensky cítime. Je nutné, aby analýzou prešli aj najväčšie svetové náboženstvá. Nech už bude výsledok takého skúmania akýkoľvek, faktom je, že človek vieru potrebuje. Potrebuje nádej, že smrť nie je definitívnym koncom. Je to úplne legitímna potreba každého človeka.

Tiež potrebujem vieru. A keďže vždy som sa považoval za človeka skôr vedecky než nábožensky založeného, mám svoju vlastnú vieru, založenú na skutočnosti, o ktorej sa viac zmienim nižšie. Táto moja viera nie je deštruktívna, nič neberie. Pomáha v dobrých aj zlých obdobiach života.

Viera v dobro a milosrdnosť prírody

Tak teda, čo je tou skutočnosťou, na základe ktorej som si vytvoril svoju vlastnú vieru? - Sú to sny v spánku, ktoré občas všetci máme a prostredníctvom ktorých dokážeme vidieť do budúcnosti. Veda je založená na pozorovaní prírody, prírodných zákonitostí a viditeľného vesmíru. Každý vedecký objav, aby bol uznaný, musí prejsť postupmi dokazovania, či sa skutočne jedná o vedecký objav, nie iba náhodu. Čo ale v prípade, keď človek je svedkom, že v snoch je možné vidieť budúcnosť (!) Teda vidieť to, čo sa ešte len má stať. Náhoda je vylúčená. Nemôže jeden človek vyhrať prvú cenu v lotérii viackrát za sebou. Táto oblasť je mimo vedy, mimo toho, čo je možné pozorovať dômyselnými meracími prístrojmi, mikroskopmi, ďalekohľadmi alebo k čomu sa možno dopracovať zložitými výpočtami. Totiž príroda má dve svoje mozaiky s otočenými kockami. Keď sú kocky otočené od nás, my nevidíme, aký obraz a či vôbec nejaký obraz tam je. S prvou mozaikou nemáme problém. Kocky na nej sa otáčať dajú. V súčasnosti už toľko kociek máme na tej prvej mozaike otočených, že už vieme skoro s istotou predpokladať, aký obraz sa tam ukrýva. Hovorím o pozorovateľnej prírode. Avšak existuje ešte druhá mozaika – nepozorovateľná príroda. Je to napríklad obdobie zrodu vesmíru. Nie je možné vidieť a ani s istotou predpokladať, čo sa s našim vesmírom stane na jeho konci. Nie je možné vedieť, čo bolo pred Veľkým treskom a prečo vlastne svet vznikol a aký to má to celé zmysel. Človek, ktorý nie je nábožensky ale vedecky založený, by si mohol myslieť, že na tej druhej mozaike nie je žiadny obraz, keďže žiadna kocka nie je otočená. Ibaže nie je tomu tak. Jedna kocka otočená je. Aj v druhej, pre nás záhadnej mozaike sa nachádza obraz. Ibaže nevieme, aký je to obraz. Jedna otočená kocka je málo. A pravdepodobne ani ich nikdy viacej pre nás otočených nebude. My ľudia si kocky na tejto druhej mozaike sami otáčať nedokážeme. Takto, ako to je, nám to musí stačiť. Aj v druhej mozaike je obraz (!) Táto informácia nám musí stačiť. Tou otočenou kockou druhej mozaiky sú sny, ktorými dokážeme vidieť budúcnosť. Máme dva druhy snov. Jeden druh snov ako následok niečoho, čo sa stalo. Buď ako následok traumy alebo prežívania určitých pocitov. Tieto sny, nech sa zdajú akokoľvek zvláštne, nemajú pre nás výpovednú hodnotu o tom, že na tej druhej mozaike je obraz. Cez tieto sny nevidíme do budúcnosti. Sú iba následkom niečoho. Môžeme ich považovať iba za následok nášho psychického rozpoloženia. Kocku mozaiky otáča iný druh sna. Ten, ktorým vidíme do budúcnosti. Sú to sny, ktoré nám pre svoju zvláštnosť naznačujú, aby sme boli ostražití, pozornejší ako inokedy. Možno sa to každému nedarí, aby prostredníctvom sna dokázal vidieť, čo sa stane o týždeň alebo mesiac či rok. Preto pre týchto ľudí je ťažšie uveriť, že niečo také možné je. Nielen náš mozog, ale aj mozog zvierat dokáže registrovať prichádzajúce nebezpečenstvo nejaký čas dopredu. Hovorí sa tomu zlá predtucha.

Takže máme tu určité veci. Teraz sa to pokúsime pospájať a logickým myslením sa dopracovať k niečomu takému, čo dáva určitý zmysel.

V prvom rade nájsť vysvetlenie, ako je možné vidieť do budúcnosti. Azda jediným logickým vysvetlením je, že udalosť sa už stala a znova sa opakuje. Teraz si položme druhú otázku: Ako sa môže nejaká udalosť stať a znovu opakovať? Odpovede sa tu ponúkajú viaceré. Napríklad, že existuje viac dimenzii vesmíru alebo paralelný vesmír a pod. Nič sa nedá vylúčiť. My si však vezmeme na pomoc predstavu pre nás najprijateľnejšiu, najviac optimistickú. Veď predsa, keď je možné všetko, tak prečo si nevziať to najlepšie, čo sa ponúka. Aj príroda to tak robí. Robí všetko tak, aby to bolo pre život čo najlepšie. Takže poďme na to.

Veda má dôkazy, že vesmír a čas začali plynúť v jednom bode - Veľkom tresku. Dokonca vie sa, že vesmír existuje 13,8 miliárd rokov. Čo sa s vesmírom stane na jeho konci, to sa nevie. Každopádne, keď existuje začiatok vesmíru, logicky z toho vyplýva, že musí existovať aj koniec vesmíru, a teda aj koniec plynutia času. Ak by sa toto udialo len raz, teda jedna existencia vesmíru od začiatku do konca, nemohli by sa žiadne udalosti opakovať. Takže predpokladajme, že po skončení existencie tohto vesmíru vznikne nový vesmír. Čas sa vráti späť a začne plynúť opäť od začiatku. Udeje sa niečo podobné, ako keď dopozeráte na videu film, a potom si ho pretočíte na začiatok a pustíte znova.

Položme si ďalšiu otázku a hľadajme logickú odpoveď: Prečo vlastne existuje vesmír a život? Či hádam preto, aby sme sa narodili, a potom celý život trpeli? Respektíve narodili sa, a žili krátko, oveľa kratšie, než nám to naše telo dovolí? Dopúšťali sa chýb, ktoré nám spôsobia rany a chorobu?

Ak dokážeme vedieť, čo sa v budúcnosti stane, tak potom zmyslom tohto mechanizmu môže byť jedine varovanie pred nebezpečenstvom. Znamená to, že príroda nechce, aby sme trpeli, žili krátko a dopúšťali sa chýb. O čo teda prírode, svetu, vesmíru ide? - No ak nie o to, aby sme trpeli a žili kratšie, než nám to naše telo dovolí, tak potom už ostáva len druhá možnosť. A tou je, že proste príroda chce, aby sme žili tak dlho, ako nám to naše telo dovolí, netrpeli a boli šťastní. Dá sa to len vtedy, keď sa vyvarujeme takých chýb, ktoré nám spôsobia nevyliečiteľné rany, chorobu a následnú predčasnú smrť.

Aby to fungovalo a uvedený cieľ bol naplnený, zánikom vesmíru sa čas musí vrátiť na začiatok a začať plynúť nanovo. Znova sa narodíme svojim rodičom, a znova prežijeme svoj život až po svoju smrť. Avšak naše pocity, ktoré prežívame pri zlých aj dobrých zážitkoch, sú akoby uchované v časopriestore, nezničia sa zánikom vesmíru. A my počas života ich zachytávame podobne ako TV prijímač zachytáva signál z vysielača. Zachytávame ich v určitom predstihu. Týmto spôsobom – zlou predtuchou – sa dokážeme vyvarovať chybám, ktoré by nás inak neminuli. Náš život sa tak novými vesmírmi stáva úspešný a šťastný do takej miery, do akej máme vo svojom živote to šťastie, že svojim snom veríme a konáme podľa toho.

Je tu jeden logický problém:

Keď sa čas vráti a začne plynúť nanovo, mali by sme sa nanovo dopúšťať aj všetkých chyb. Aby sme si toto vedeli vysvetliť, museli by sme vidieť ďalšiu otočenú kocku tej záhadnej mozaiky. Nie je v našej moci otočiť žiadnu kocku tej mozaiky. Nech sme akokoľvek zvedavý, nič nám v tomto smere nepomôže. Príroda iste vie, prečo nemáme vedieť nič o obraze na druhej mozaike. Nepochybujme, že je tomu tak pre naše dobro! Príroda vie, čo robí, a robí to tak, aby to bolo pre nás dobre, aby náš život nebol trápením, naopak, aby sme žili dlho a počas života prežívali čo najviac šťastia od narodenia až po smrť.

Avšak nič nám nebráni, aby sme pri svojich úvahách boli maximálni optimisti. Predpokladáme na základe logických úvah, že príroda robí všetko pre život tak, aby to bolo čo najlepšie. Na základe tohto predpokladu vychádza, že čim viac budeme pri svojich úvahách optimistami, tým budeme správnejšie hádať, aký obraz na tej druhej mozaike je.

Takže určite nič nepokazíme, keď budeme veriť aj tomu, že nielen silné emócie sa prenášajú do budúceho vesmíru, ale aj naše vedomosti a životné skúsenosti. Všetko, čo sa v živote naučíme a čím v živote prejdeme; čo ovládame a akí sme; čo nás robí zrelšími a pomáha nám, aby sme robili šťastnejších seba, aj tých, na ktorých nám záleží.

V tejto viere takmer všetko do seba zapadá. Istotu, že to tak je, samozrejme nemá nikto. Je to oblasť, kde nie je možné použiť vedecké skúmanie ani vedecké dokazovanie. Nedá sa pokusmi, pozorovaniami ani výpočtami dopátrať čo len jediného vedeckého dôkazu. Kocky na druhej mozaike sa otáčať nedajú. Je to iba môj logický predpoklad a viera na základe faktu, že prostredníctvom sna je možné vidieť do budúcnosti. Nie je dôvod neveriť tejto mojej predstave existencie sveta, ktorú vám tu opisujem. Je to najlepší možný scenár, aký sa ponúka. Podľa tohto scenára sa náš život smrťou končí iba v tomto vesmíre. Avšak zánikom vesmíru sa čas vráti späť a začne plynúť znova. My sa opäť narodíme svojim rodičom a celý cyklus života sa začne opakovať znova. Naše staré, opotrebované, choré, nevládne telo skončí v hrobe. Ale my sa v budúcom vesmíre rodíme v novom, mladom, zdravom tele, s novou zdravou mysľou a novou nezaťaženou pamäťou. Náš život opäť znovu a znovu (možno nekonečné množstvo krát) dostáva možnosť prežívať šťastie a radosť od narodenia po smrť v dlhom živote s minimom trápenia. Ide len o to, aby človek neignoroval svoje sny, ktoré ho varujú. Tieto sny treba aspoň vysloviť alebo napísať. Už fakt, že dáme si tú námahu a niečo vyslovíme, lepšie sa nám to vryje do pamäte, a potom sme ostražitejší. Proste, niečo konať, dávať si pozor, nezabudnúť na také upozornenie, neignorovať ho. Naopak, dobré sny, ktoré nič zlé nenapovedajú, by sme mali ignorovať, vôbec ich nerozprávať ani zapisovať ani nijako na ne reagovať. Dobré sny predznamenávajú, že prichádza dobré obdobie života. Treba to nechať tak, nech to dobré v živote príde, nech sa dobrý sen stane skutočnosťou, nech to dobré, čo sme prežili v minulom vesmíre, prežívame znova a znova aj v ďalších vesmíroch.

Pre lepšie pochopenie, ako slová fungujú, je tu jeden príbeh, ktorý sa skutočne stal v jednom nemenovanom štáte:

V tom štáte je zakázaná eutanázia. Napriek tomu sa v nemocniciach na bezvládnych a nevyliečiteľne chorých ľuďoch uskutočňuje tým spôsobom, že do žily človeka sa infúziou nepretržite vpúšťa nadmerné množstvo izotonického roztoku (slanej vody), až o pár dní zlyhajú vnútorné orgány a napokon aj srdce človeka.

Syn Ján opatroval svoju ťažko chorú matku, odkázanú na lôžko. Sníval sa mu sen, ktorý predznamenával, že prichádza niečo zlé a bude sa to týkať jeho matky. Ignoroval ten sen. Ten sen bol tak znepokojivo zvláštny, až sa ho hanbil vyrozprávať a takmer naň zabudol. O týždeň, keď s matkou manipuloval na lôžku, nechtiac jej zlomil kŕčok stehennej kosti. Od nešťastia zdrvený Ján ihneď zavolal záchrannú službu. Tá odviezla jeho matku do nemocnice. Tam namiesto liečby došlo prvý krát k pokusu o eutanáziu slanou vodou. Vtedy sa ešte Jánovi podarilo matku zachrániť. Týždeň doma bojoval o jej život, ďalšie mesiace zápasil, aby sa jeho matka zotavila zo zovretia smrti. Prešiel rok a Ján v snahe pomôcť chorej matke sa odhodlal, že dá ju do nemocnice na podstúpenie sérii vyšetrení v nádeji, že dá sa liečiť neurologická choroba, ktorou jeho matka dlhodobo trpela. Dal ju do inej nemocnice (nie tej, kde sa ju pred rokom pokúsili zabiť). Ale opäť nemal šťastnú ruku pri výbere nemocnice. Aj v tej nemocnici namiesto liečby jej na druhý deň pobytu začali vpúšťať do žily roztok vody so soľou za účelom eutanázie. Vtedy sa Jánovi doma sníval sen o hadoch. Išiel do nemocnice a po druhý krát zachránil si svoju matku pred istou smrťou.

Napokon prišla tretia udalosť o ďalší rok. Vtedy sa už podarilo nemocničnému personálu zabitie slanou vodou dokonať. Prečo ju Ján po tretí krát nezachránil? Tu si vysvetlíme, prečo sa majú hovoril iba zlé sny, nikdy nie dobré.

Preľaknutý Ján telefonoval svojmu bratovi žijúcemu v zahraničí, že matku odviezli do nemocnice v čiastočnej kóme s podozrením mozgovej mŕtvice alebo zápalu pľúc. Brat ho upokojoval, že matka neumrie, lebo nemal poslednú dobu zlé sny, naopak sny má iba dobré. Ani Jánovi sa nič zlé nesnívalo prvý týždeň pobytu matky v nemocnici (inej nemocnici než boli predchádzajúce dve spomínané nemocnice). Keďže do nemocnice ho kvôli Covidu 19 na návštevy matky nechceli vpustiť, každý deň telefonoval ošetrujúcemu lekárovi, aby sa informoval o aktuálnom zdravotnom stave svojej matky. Na základe tých informácii, ktoré takto dostaval, si myslel, že matku v nemocnici zachraňujú a liečia. Bol optimista. Vedel, že matka má ešte dosť silné srdce, a veril, že akútnu chorobu prekoná. Ani sny nemal zlé a ani jeho brat.

Prešiel týždeň a Jánovi sa v noci prisnil sen o hadoch. Vedel, čo to znamená. Ale naivne si myslel, že matku dal do nemocnice, kde nelegálnu eutanáziu nevykonávajú. Plne dôveroval ošetrujúcemu lekárovi. Veril, že určitý optimizmus v jeho slovách je pravdivý. Veril aj bratovi, že keď nemá zlé sny, tak zrejme nič nehrozí. Z nepochopiteľných dôvodov si Ján myslel, že jeho sen o hadoch - a aj následný veľmi zlý sen - je len akýsi omyl, a nekonal; nešiel na matku do nemocnice pozrieť, nechcel riskovať zavlečenie Covidu 19. Ján svojmu bratovi a neznámemu lekárovi veril viac, než svojim snom, ktoré ho nikdy neklamali.

O štyri dni matka umrela. Šokovaný Ján sa ihneď po oznámení smutnej správy rozbehol do nemocnice. Dúfal v jediné: že matku nezabili roztokom slanej vody do žily. Žiaľ zabili. Tretí krát sa Jánovi matku pred nelegálnou eutanáziou zachrániť nepodarilo.

    Po pohrebe matky sa Ján pýta brata:
    „Naozaj si nemal zlé sny?“

    Brat mu odpovedá:
    „Naozaj nemal v období, keď bola naša matka v nemocnici. Ale pred mesiacom mal som sen o vytrhaných zuboch. Ten sen mi už v minulosti predznamenával blížiacu sa smrť v rodine."

    Ján mu na to:
    „Prečo si nemlčal o dobrých snoch a nepovedal mi ten zlý sen! Prečo si ma upokojoval, nech sa nebojím! Prečo si mi radšej nepovedal, nech slepo nedôverujem súčasným lekárom! Neprikázal mi, nech idem sa na matku do nemocnice pozrieť navzdory zákazu návštev! Možno by som matku zachránil. A keď nie, aspoň by umrela doma. Takto budem do smrti žiť s vedomím, že matku zabili. Vykonali na nej nelegálnu eutanáziu bez môjho a tvojho vedomia a súhlasu. Klamali ma. A ja sa nechal oklamať a stratil pri tom svoju milovanú matku. S tým pocitom sa mi bude veľmi ťažko žiť a umierať."

    Brat hovorí:
    „Máš pravdu. Zlyhal som aj ja. Tiež si to budem do konca života vyčítať. Jedinou útechou nám musí byť, že naša matka už netrpí. Ale ako ju poznám, ona by pre nás dokázala trpieť hoci aj celý svoj život. Chcela by pre nás žiť ďalej so svojou zákernou chorobou, ak by vedela, že sme s ňou šťastní. My jej chorobu sme ťažko niesli. Trápili sme sa pri pohľade, ako vo svojom nevládnom tele trpí. Ale žila, bola tu s nami. A my sme s ňou boli šťastní. Lekár rozhodol za ňu aj za nás."


Na tomto príbehu je vidieť, aké dôležité je aspoň povedať niekomu zlý sen. Ján mal svojmu bratovi vyrozprával sen o hadoch a aj následný ťažký sen o bahnitej mútnej vode, ktorá sa ako pri zosuve pôdy valila po ceste popred jeho domom. Je dosť pravdepodobné, že brat by sa zamyslel a povedal mu sen, ktorý mal pred mesiacom. Ján by precitol do reality. Išiel by do nemocnice navzdory zákazu a rizika zavlečenia nákazy Covid 19. Následné udalosti by sa stali inak.

Týmto príbehom, ktorý nie je vymyslený, sa dostávame aj k problematike eutanázie. Jej zmietanie zo stola je podvodom na ľuďoch.

Verím v prírodu a nepochybujem o tom, že všetko v prírode je zariadené tak, ako zariadené má byť. Zariadené tak, aby sme žili a pri prežívaní života boli šťastní. Príroda to zariadila najlepšie, ako sa to zariadiť dá. Nič lepšie nemôže existovať, iba to, že sa narodíme, žijeme, naše telo sa životom postupne opotrebováva, až napokon je telo spolu so psychikou tak opotrebované, že jediným spôsobom ako pokračovať ďalej v prežívaní radosti a šťastia je opustenie nášho opotrebovaného, nevládneho tela, a narodenie sa nanovo našim rodičom v nasledujúcom vesmíre. Vtedy, keď čas začne plynúť nanovo od začiatku, a všetko za začne odohrávať takmer rovnako ako vo vesmíre súčasnom. Opäť dostaneme možnosť žiť život a prežiť ho tak, aby bol v rámci možností nášho tela čo najdlhší a zažili čo najviac šťastia. Sny nás budú opäť upozorňovať na hrozby, ale aj šťastné obdobia. Čím skôr prídeme na to, že nemáme na dobré sny nijako reagovať (ani rozprávať o nich), a naopak, zlé sny hovoriť, mať vždy na pamäti a vždy reagovať zvýšenou opatrnosťou v najbližších dňoch, týždňoch, mesiacoch, tým lepšie pre nás, tým je väčší predpoklad, že sa vyhneme chybám v živote a dožijeme sa vysokého veku v šťastí a harmónii so svojimi blízkymi.

Preto nepovažujme smrť chorého človeka vo vysokom veku za tragickú udalosť, ale prirodzenú súčasť života! Nie je dôvod pochybovať o správnosti prirodzeného poriadku života, ktorý začína narodením a končí smrťou. Uvedomme si, že je to iba smrť opotrebovaného tela, nie človeka! Ten sa narodí znovu a znovu v nekonečných cykloch zrodov a zánikov vesmíru. Isteže, milovaný zosnulý bude chýbať. Obzvlášť, ak sme ešte mladí a ostáva nám ešte mnoho rokov do našej smrti. Celé tieto roky budeme musieť žiť bez nášho milovaného zosnulého, kým sa s ním opäť stretneme v novom, budúcom vesmíre. Pocity nešťastia, ktoré prežívame pri smrtí nášho milovaného zosnulého, majú zmysel. Tieto naše pocity sa nestratia, ale zapisujú do časopriestoru a nezničia sa zánikom vesmíru. V novom vesmíre nás budú včas upozorňovať na blížiace nešťastie, aby sme sa mu vedeli, ak to bude možné, vyhnúť. Majme na pamäti, že nielen naše silné emócie sa prenášajú do budúceho vesmíru, ale aj naše skúsenosti a všetko, čo nás život učí. Preto roky, ktoré nám ešte ostávajú do našej smrti a ktoré budeme žiť bez nášho milovaného zosnulého, nepremárnime! Považujme tieto roky za prípravu na život v budúcom vesmíre, keď opäť budeme žiť vedľa nášho milovaného človeka. Žime a dožime svoj život tak, aby bol čo najdlhší! Iba vtedy budeme mať dostatok času na získavanie čo najväčšieho množstva životných skúsenosti. Tie nás v budúcom vesmíre budú robiť viac rozvážnymi, menej chybujúcimi ľuďmi. Náš budúci život s našimi milovanými ľuďmi bude o to vydarenejší a šťastnejší.

Neviem, či prírodu niečo riadi. Či ešte existuje niečo nad prírodou, akási nadprirodzená inteligentná bytosť. Taká vec sa nedá vedieť, iba veriť, čo samozrejme možno. Otázkou je, či je to potrebné, keď človek má svoju vlastnú vieru, založenú na fakte a logických záveroch. Viera v nadprirodzenú, všemohúcu inteligenciu nám dáva nádej a povzbudenie. Žiaľ pre svoju univerzálnosť dáva aj veľký priestor pre obrazotvornosť a vkladanie ľudských ideálov do takej viery. Tie sa líšia od človeka k človeku. Priestor pre tvorivosť je priestorom aj pre tvorbu myšlienkových vírusov. Myšlienkovým vírusom otrávené náboženstvo svojim negatívnym vplyvom prekryje všetko pozitívne. Také náboženstvo nám môže brať slobodu rozhodovania; môže nám vnucovať myšlienky alebo názory, ktoré z nejakého dôvodu nechceme prijať; dokonca až brániť nám v prežívaní šťastia, ktoré by sme inak prežiť mohli. V tých najhorších prípadoch nás nabádať, aby sme páchali zlo.

Moja viera sa opiera o skutočnosť a logické závery. Viem, že príroda nás stvorila preto, aby sme žili a prežívali pri tom šťastie. Nie je dôvod pochybovať o čomkoľvek, čo príroda pre život urobila. Všetko je tak, ako má byť, aby to bolo pre nás čo najlepšie. Ostatné je už na nás, do akej miery využijeme to, čo nám príroda dáva.

Som proti prílišnému dôrazu na upravenosť hrobového miesta, predháňaní sa, kto viac investuje do drahých náhrobných kameňov a výzdoby. O živých je potrebné sa starať, dávať im lásku a venovať pozornosť! Vtedy treba investovať do ich zdravia alebo zlepšenia životných podmienok. Keď človek umrie, už mu nijako nepomôžeme. Ani tým, že investujeme veľa prostriedkov do úpravy jeho hrobu. Zosnulý to už nevidí, necíti, neocení. V hrobe je iba jeho opotrebované, už na život nie súce telo, ktoré sa postupne mení na prach. Atómy tvoriace ten prach budú o miliardy rokov putovať vesmírom a budú svedkom zániku súčasného vesmíru, zastavenia a spätného vrátenia času opäť na začiatok. Nový život zosnulého sa začne narodením až v nasledujúcom vesmíre, keď celý vesmír a všetky udalosti sa začnú odohrávať nanovo od začiatku až do konca.