„Demokratické zriadenie doplatí na to, že bude chcieť vyhovieť všetkým. Chudobní budú chcieť časť majetku bohatých a demokracia im to dá. Mladí budú chcieť práva starých, ženy budú chcieť práva mužov, a cudzinci budú chcieť práva občanov a demokracia im to dá. Zločinci budú chcieť obsadiť verejné funkcie a demokracia im to umožní. A až zločinci demokraciu nakoniec ovládnu, pretože zločinci od prírody bažia po pozíciách moci, vznikne tyrania horšia, než dokáže najhoršia monarchia, alebo oligarchia“

Sokrates

Verejne činní ľudia (novinári, politici) by mali rozumieť základným sociálnym zákonitostiam. Jedni by chceli "vylepšiť" demokraciu obmedzovaním volebného práva (napr. volebné právo iba pre tých, čo platia najvyššie dane). Iní zase vidia problém demokracie v prílišnom "individualizme"; ďalší si zase myslia, že jedinou alternatívou k demokracii je iba socializmus, alebo nejaká forma diktatúry. Vypovedá to o nevedomosti.

Preto na úvod je tu zrýchlený edukačný kurz určený najmä pre novinárov, keďže práve ich hlas a myšlienky sú najviac počuteľné.

Zrýchlený vzdelávací kurz

Existujú len dve sociálne interakcie: priateľstvo a nepriateľstvo.

Priateľstvo:
Dodržiavanie sociálneho pravidla: "Nerob inému to, čo nechceš aby iný robil tebe".

Nepriateľstvo:
Prostriedkami agresie (silou, ľsťou alebo ľahostajnosťou) vynútený vzťah: agresor – korisť; otrokár – otrok; vykorisťovateľ – vykorisťovaný; podvodník – obeť podvodu; zločinec - obeť zločinu; klamár – obeť klamstva a pod., je prejavom nepriateľstva.

V demokracii sú si všetci občania rovní v právach aj povinnostiach. Každý občan má právo podnikať. Niet sa potom čo diviť, že bežnou praxou mnohých podnikateľov je maximalizovanie svojho osobného prospechu a zisku za akúkoľvek cenu. Ostatní účastníci obchodného vzťahu (zákazníci, zamestnanci, konkurencia) sú na strane ich obetí.

Napríklad:
Podnikateľ vyrába potraviny a pridáva do nich síce dovolené, ale podľa určitých zistení rizikové chemické látky. Preto on sám svoje výrobky nekonzumuje. Čiže vo vzťahu k svojim zákazníkom robí to, čo nechce aby iný robil jemu. Reč je o nepriateľskom vzťahu k zákazníkovi.

Na tomto istom príklade si uvedieme ešte jeden dôležitý parameter vzájomnej spolupráce. Jedná sa o hranice tolerancie a preferencii.

Podnikateľ pridáva do potravín chemické látky, ale sám ich nekonzumuje. Konkurenčný podnikateľ pridáva tie isté chemické látky do svojich potravín, a nemá problém s ich konzumáciou.
Títo dvaja podnikatelia rozdielne vyhodnocujú a tolerujú riziko chemickej latky v potravine. Vzájomný vzťah týchto dvoch podnikateľov bude nerovnocenný. Jeden vstupuje do obchodnej spolupráce ako nepriateľ, druhý ako priateľ.

Ďalší príklad:
Hospitalizovaní pacienti sú v nemocnici zatrieďovaní do izieb podľa závažnosti ochorení.
Nebolo by správne, aby napr. troch pacientov, ktorí v noci stonajú a vykrikujú od bolesti, rozdelili do troch izieb medzi relatívne zdravších pacientov, ktorí spávajú dobre. Namiesto troch neoddýchnutých pacientov by bolo neoddýchnutých pacientov viac. Pri stonaní a výkrikoch niekoho sa nocovať nedá. Je to za hranicou toho, čo sa dá znášať - tolerovať.

Vedenie nemocníc to vie, preto to nerobí. Štát robí opak. Jednou zo základných úloh štátu má byť vytváranie prostredia špecializácie a deľby práce, tvoreného ľuďmi - v ideálnom prípade - s rovnakými preferenciami a hranicami tolerancie, to jest: rovnaká reč, rovnaká kultúra, rovnaké zvyklosti, rovnaké tradície, rovnaký temperament, rovnaké chute, rovnaké spotrebiteľské správanie, rovnaké etnikum ... . Keď je táto podmienka splnená, štát by mal vedieť, koho v ekonomickej aktivite (ekonomickej službe verejnosti) podporiť a koho nepodporiť. Týmto spôsobom kultivovať podnikateľské - hospodárske prostredie štátu.
Taká úloha je pre demokraciu nad jej sily.

V demokracii môže vládnuť ktokoľvek

Nelogicky vyznievajú § 311 Tr.z. (Vlastizrada) a § 317 Tr.z. (Sabotáž) v demokracii:

"Občan Slovenskej republiky, ktorý v spojení s cudzou mocou alebo s cudzím činiteľom v úmysle poškodiť ústavné zriadenie alebo obranyschopnosť Slovenskej republiky zneužije svoje zamestnanie, povolanie, postavenie alebo svoju funkciu alebo sa dopustí iného konania preto, aby
a) maril alebo sťažoval plnenie dôležitej úlohy štátneho orgánu, ozbrojených síl alebo ozbrojeného zboru, právnickej osoby, alebo
b) spôsobil v činnosti takého orgánu alebo takej organizácie alebo inštitúcie poruchu alebo inú závažnú škodu... atd.
Odňatím slobody na pätnásť rokov až dvadsaťpäť rokov alebo trestom odňatia slobody na doživotie sa páchateľ potrestá, ak spácha uvedený čin ako člen nebezpečného zoskupenia...atd."

Demokracia je nástrojom vlastizrady a sabotáže, lebo umožňuje získanie moci v štáte ľuďom, ktorí sú v spojení s cudzou mocou, cudzím činiteľom alebo sú členmi nebezpečného zoskupenia. Hocijaký občan Slovenskej republiky, bez ohľadu z kade prišiel a komu slúži, môže aj so svojimi kumpánmi mocensky ovládnuť štát. Demokracia to umožňuje (!) Je to ako keď najskôr umožníme zlodejovi vlámať sa do bytu, a potom ho ideme chytať.

Ideologická subverzia

Subverzia je agresívna deštruktívna aktivita, zameraná na zničenie krajiny, národa alebo geografickej oblasti nepriateľa nevojenskými prostriedkami, to jest: demoralizáciou, destabilizáciou, rozkladom sociálnej stavby znepriateleného štátu a jeho následným ovládnutím z vnútra. Ide o spôsob boja známy viac ako 2500 rokov.

Oslabená, vnútorne rozložená moc v štáte je zvrhnutá a nahradená novou mocou, ktorá sa pasuje do úlohy záchrancu kolabujúceho štátu. Dôležitú úlohu v celom procese zohráva demokracia. Demokracia nie je forma vlády, ale forma ovládania cez nastrčené figúrky. Ak sa nová moc nechce postaviť tvárou k verejnosti, má možnosť skrývať sa za verejnú mienku, ktorou prostredníctvom šírenia informácii manipuluje. Ľuďom je hrané bábkové divadielko, kde majú možnosť vidieť figúrky; avšak nie tých, ktorí poťahujú nitkami.

V súčasnosti sme svedkami, ako zaobchádza vládnuca moc so svojimi krajinami. Okrem manipulácie verejnej mienky prostredníctvom médií sa využíva aj odpútavanie pozornosť od vecí, ktoré sa zle vysvetľujú. Napríklad stavanie šibeníc pre národy (obrazne vyjadrené) sa ťažko niečím pozitívnym zdôvodňuje. Preto je lepšie, keď sa ľudia pozerajú inam. Silným pútačom pozornosti sú sexuálne témy (agenta LGBTI, exhibicionisti v uliciach a pod.). Šokovanie verejnosti je umocnené, ak sú do zhýralého divadla zapájané neplnoleté deti a inštitúcie, akými sú školstvo a cirkev. Pedofília sa deň čo deň skloňuje vo všetkých pádoch. To všetko s jediným cieľom: odpútať pozornosti od cieleného vytesňovania domáceho obyvateľstva zo svojho územia cudzincami a asociálnou spodinou.

Kým cudzinecké zóny postupne zaplavujú Európu, domáce obyvateľstvo v reakcii na strácajúcu perspektívu života budúcich generácii znižuje svoju pôrodnosť. Kruh sa uzatvára - slučka sa zaťahuje.

Štáty (rozumej nedemokratické štáty) sa subverzii bránia. V Rakúsko-Uhorsku bolo kriminalizované aj bezdôvodné sťažovanie. Komunisti išli ešte ďalej: trestnými boli aj verejné vyjadrenia iného než oficiálneho názoru. Platí, že čím viac slabín štát má, tým viac príležitostí má nepriateľ pre subverziu. V komunistickom systéme to bola zaostávajúca ekonomika, ostnaté drôty na hraniciach ... ; v Rakúsko-Uhorsku nevoľníctvo, teokracia, nedostatočne napĺňané túžby národov na sebaurčenie, nárast sociálnych problémov v dôsledku boomu industrializácie atd..

Demokracia z dlhodobého hľadiska je neudržateľný systém rovnako, ako bol neudržateľný marxizmus aplikovaný vo východnej Európe. Ak by demokracia nebola výsledkom subverzie nepriateľa, ale vznikla spontánne, aj tak zákonite musí viesť k deštrukcii: falošnej sociálnej spravodlivosti, úpadku a vytesňovaniu pôvodného obyvateľstva agresívnymi cudzincami.

Demokraciu možno prirovnať k požiaru. Bez ohľadu na to, či ho niekto úmyselne založil alebo vznikol z inej príčiny, vždy napácha len škody.

Cesta k socializmu

Socializmus a demokracia sú kolektivistické systémy, ktoré - podobne ako náboženstvá - pekne znejú, dobre sa počúvajú. Jedná sa o vymyslené, umelé systémy, ktoré majú za úlohu zapáčiť sa a následne infiltrovať do spoločnosti. Tam zákonite potláčajú všetko, čo je v spoločnosti prirodzené, historicky dané. Kým dogmatické náboženské tmárstvo v stredoveku a následne marx-leninský socializmus boli očividne chorými sociálnymi javmi, demokracia je v tomto trochu iná. Demokracia navodzuje ilúziu, že moc je v správnych rukách. Negatíva sa dejú pomaly, očami občana sú ľahko prehliadnuteľné. Štát, ktorý sa medzičasom zmenil na obrovského nenásytného parazita, sa svojimi chápadlami všemožne snaží ľudí presviedčať, že všetko je v poriadku.

"Demokracia je cesta k socializmu" - Nedá sa nesúhlasiť s týmto výrokom Karola Marxa. Ťažko si predstaviť päťročnice s kriminalizáciou podnikania a likvidáciou súkromného vlastníctva v dedičnej monarchii. Také experimenty sa dajú vykonávať iba pochovaním zodpovednosti za štát medzi anonymnú masu voličov. Samozrejme absencia zodpovednosti dáva priestor nielen pre nezmyselné pokusy, ale prejavuje sa napríklad aj nešetrným zaobchádzaním s obmedzenými zdrojmi, uprednostňovaním krátkodobých cieľov a všetkých tých ostatných neduhov, ktorých sme dnes svedkami, napr. aj postupného strácania národných identít, čo v preklade znamená, že národy hynú a s nimi aj pôvodní obyvatelia, ktorí tieto národy tvorili.

Utopická vízia

Marxovou utopickou víziou je spoločnosť bez peňazí. Naozaj iba utopickou? Dnešné nekryté, takzvané „fiat“ peniaze sú v skutočnosti poukážkami s obmedzenou dobou platnosti (postupným strácaním hodnoty). Súčasné "peniaze" už neplnia svoju prirodzenú funkciu uchovávača hodnoty. Stali sa nástrojom okrádania a nabádania k nešetrnej spotrebe. Taká menová politika síce udržiava zamestnanosť - ibaže je to jeden zo spôsobov, ako umelo udržať dopyt po práci. Tí, čo si pamätajú socializmus vedia, že nezamestnanosť bola trestná. Každý musel pracovať. Išlo o umelo udržiavanú zamestnanosť. Nebola to spoločnosť, ale pracovný tábor. A ten tu máme nenápadne naspäť. Takto nejako vyzerá "sloboda a pokrok" v podaní kolektivistov.
Dalo by sa pokračovať vo vymenovávaní, ale zoznam chorôb súčasnej spoločnosti je témou na osobitný článok.

Trochu uvažovania v rovine teoretickej

Čím to vlastne je, že kolektivistické systémy robia pravý opak toho, čo sa od nich očakáva? Sú nespravodlivé, deštruktívne a menia štáty na pracovné tábory so všetkým, čo k tomu patri, teda aj obmedzovaním slobody. Tej slobody, ktorú kolektivisti tak radi vyzdvihujú ako "výhodu" demokracie.

Tvorcovia socializmu, tak aj demokracie majú vo svojich teóriách chybu. Zámerne opomínajú psychologické a sociologické zákonitosti. To odsúva kolektivizmus z roviny racionálneho uvažovania do roviny viery. Áno, presne tak: demokracia nie je vecou rozumu, ale vecou viery podobne ako náboženstvo.

Netreba sa až tak namáhať, aby človek pochopil, prečo kolektivizmus fungovať nemože. Stačí sa len trochu zamyslieť:

Demokracia je zadefinovaná ako vláda ľudu v prospech ľudu. Skúsme si teda položiť dve jednoduché otázky a stručne si na ne odpovedať. Zistíme tým, aké pohnútky najviac ovplyvňujú rozhodovanie voliča vo voľbách.

Čo si človek želá? - Mať sa dobre.
Čo si neželá? - Trpieť.

Pod pojem „trpieť“ môžeme zaradiť všetko, čomu sa normálny človek chce vyhnúť, teda aj práci (tým myslíme tú práca, ktorá nemôže byť pre nikoho záľubou alebo koníčkom, ale urobiť sa musí)

Čo sme zistili? - Ľudia sa chcú mať dobre a nepracovať. Ale ľudia vedia, že sa to nedá. Tak teda, ľudia chcú pracovať, aby sa mohli mať dobre.

Ako je potom možné, že demokracia nachádza rôzne spôsoby prerozdeľovania, ktoré pracujúcim berú a nepracujúcim dávajú; a zo štátov robí niečo na spôsob pracovných táborov?

Odpoveď je jednoduchá:
Lebo demokracia sa vždy bude snažiť ľuďom vyhovieť za každých okolností, aj vtedy, keď sa vyhovieť nedá.
Pozrime sa na to bližšie:

Charakter človeka sa nedá rozpoznať z volebného plagátu, diskusnej relácie alebo prejavu na tribúne. Iba keď sa prejaví v situáciách, ktoré robia z ľudí hrdinov, ale aj zbabelcov, zlodejov... . Je nemožné, aby státisíce voličov mohli osobne poznať, ako sa človek usilujúci o ich volebnú priazeň správa v bežnom živote, nie to ešte ako sa zachová v nečakaných situáciách, ktoré preverujú hodnoty človeka.
Odhliadnuc od toho si predstavme, že volič má vždy šťastnú ruku pri odovzdávaní svojho hlasu. Vtedy by nič nemalo brániť úspešnému riadeniu štátu. Napriek tomu sú tu dva dôvody, ktoré tomu brániť budú:

1. Volebné obdobie je krátke na uskutočnenie dlhodobých politických zámerov. Iná vláda môže, ale aj nemusí pokračovať v začatých strategických krokoch.
Civilizácia sa nedá vybudovať z večera do rána. Ľahko a rýchlo sa dá búrať, ničiť. Ale vytváranie hodnôt potrebuje čas. Aj civilizácia, ktorá ide bezpečne smerom vpred, potrebuje kormidelníka, ktorý neodbočí zo začatej cesty a nezačne blúdiť. Dodržať začatú politickú líniu na obdobie niekoľkých ľudských generácii sa dá iba v dedičných monarchiách, kde začatý smer vládnutia sa dedí z generácie na generáciu. V demokracii, keďže funguje na inom princípe, zabezpečiť niečo také nie je možné.

2.Volení zástupcovia nechcú uskutočňovať dlhodobé politické zámery.
Politici sú politikmi preto, lebo chcú ovplyvňovať chod štátu. Keď sa im podarí vyhrať voľby, vedia, že nemá zmysel púšťať sa do dlhodobých zámerov z dôvodu číslo jeden. Vedia, že niektoré kroky by boleli nemalú skupinu voličov. Netreba zbytočne riskovať odliv týchto voličov, lebo práve oni môžu rozhodnúť o výsledku v najbližších voľbách. Ale zároveň netreba sklamať voličov; predvolebné sľuby treba splniť do konca volebného obdobia. Čo s tým? - No, treba sa naoko tváriť, že sa robia dlhodobé opatrenia, ale pritom treba nenápadne siahnuť po umelých spôsoboch zvyšovania zamestnanosti a ceny práce. Čo sa deje? - Navodzuje sa ilúzia blahobytu a zdravej spoločnosti. V skutočnosti sa systém stále viac podobá pracovnému táboru na potápajúcej lodi. Čím viac sa bude tento Titanik nakláňať, tým viac sľubov a "vízií" plných optimizmu si občan pred voľbami vypočuje.

Skúsme nejako teoreticky tieto dva problémy riešiť: Skúsme myšlienkovo experimentovať s dĺžkou volebného obdobia.

Skúsme sa zamyslieť, čo by sa stalo, ak by sme volebné obdobie skracovali, napr. na jeden rok:
- Štát by bol v neustálej volebnej kampani. Zvolení politici v snahe zapáčiť sa voličom, a udržať si tak čo najdlhšie svoje funkcie, by sociálnu politiku robili ešte nezodpovednejšie a v spôsoboch umelého udržania zamestnanosti a vysokej ceny práce by zašli ešte ďalej. Pozitívom krátkeho volebného obdobia by bolo, že demokracia by prebiehala zrýchlene, a teda pravá tvár demokracie by bola viac viditeľná.

Predlžovaním volebného obdobia by sa politická scéna upokojovala. Čím dlhšie volebné obdobie, tým viacej politického ticha. Ale čo by sa stalo, ak by sme predĺžili, volebné obdobia teoreticky až doživotne pre zvoleného politika, resp. ak by politická strana dostala poverenie viest krajinu niekoľko ľudských generácii?

Prvý problém:
Taký politik resp. politická strana by neustále musela skladať účty svojej voličskej základni, z ktorej vzišla. Zo strachu zo straty podpory a následnému hnevu voličov by sa bála púšťať do nepopulárnych reforiem. Bála by sa aj operatívneho prispôsobovania politiky novým vzniknutým spoločenským situáciám. Taká vláda by sa buď na všetko pýtala voličov referendami, alebo by sa snažila v tichosti bez zásadnejších reforiem dovládnuť. Nie je dôvod myslieť si, že by bolo niečo inak oproti vládnutiu na 4 roky; akurát by občania boli menej traumatizovaní politickým bojom.

Druhý problém:
Taký politik resp. politická strana by mala viac času na upevňovanie svojej moci a likvidovanie demokracie. Jednalo by sa o transformáciu demokracie na inú formu vlády. Odstránilo by to problém uvedený vyššie, ale zároveň by to mohlo priniesť nové riziká, z ktorých najväčším rizikom pre národný štát by bol politik alebo politická strana, pracujúca v prospech záujmov cudzieho národa alebo cudzej moci.

Existuje univerzálne riešenie problémov kolektivizmu. Je zúfalou nádejou pre všetkých veriacich v kolektivizmus. Tým riešením je kolektivistický človek. Ten by mal mať špeciálne vlastnosti a schopnosti pre zabezpečenie bezproblémového fungovania kolektivistickej spoločnosti.

Kolektivistický človek:
- Je presvedčený, že nie gény ale iba výchova rozhoduje o tom, aký človek z dieťaťa vyrastie. Umelcov, športovcov ale aj vedcov či inak hodnotných ľudí je možné vytvárať ako na bežiacom páse bez ohľadu na pôvod biologických rodičov dieťaťa. Stačí len zabezpečiť správnu výchovu.
- Považuje všetkých ľudí celého sveta za vzájomne si rovných bez ohľadu na pracovitosť, zručnosť, charakterové a povahové vlastnosti. Lenivých s pokriveným charakterom považuje za smoliarov, ktorým sa v detstve nedostala správna výchova, a preto ostatní majú morálnu povinnosť im pomáhať.
- Je zanietený progresivista. Za pokrok považuje aj to, čo v skutočnosti pokrokom nie je. Má prečítaných pokrokových filozofov vrátane toho najpokrokovejšieho - K. Marxa. Preto peniaze považuje za prežitok, ktorý treba zrušiť, aby si každý v obchode mohol vziať bez platenia čo chce.

- Odmieta súkromné vlastníctvo a osobný zisk. A preto:

- Nič nevlastní. Všetko čo používa, dáva k dispozícii aj iným kolektivistom vrátane svojho domova, ošatenia či zubnej kefky. Zároveň sa o všetko s plnou zodpovednosťou stará tak, ako keby to bolo jeho vlastné. Za domov považuje každé obydlie kdekoľvek na zemi.
- Nemá vlastnú rodinu, ani svoj okruh blízkych známych, ani svoj národ a ani svoj štát. Rodinou a blízkymi priateľmi sú mu všetci ľudia celého sveta bez ohľadu na národnosť, mentalitu či farbu pleti. Ani k svojim deťom nepociťuje nič viac než k ostatným deťom celého sveta. Necháva ich v detských domovoch, kde sú vychovávané spoločne so spoločnými hračkami ku kolektivizmu.
- Zo zásady neprijíma potravu, aby ho ostatní nemohli považovať za súkromníka, ktorý sa nepodelí o porciu jedla. Bez problémov znáša pocity hladu, smädu a aj v prípadoch úplného vyhladovania dokáže naplno pracovať, poskytovať služby, o všetko sa starať, udržiavať a opravovať spoločne používané veci.
- Prestáva sa pohybovať, iba stojí na jednom mieste, čaká na príkazy. Už aj svoje ruky, nohy a myseľ odmieta považovať za svoje vlastné. Predložené cudzie myšlienky a názory nekriticky prijíma. Ochotne a disciplinovane dodržiava kvantum nariadení a noriem, usmerňujúcich jeho osobný život až do intímnych detailov.

Myšlienka o bratstve, rovnosti, slobode je veľmi podobná tej, ktorá je cirkvou opísaná ako raj. Túžba ľudí veriť, že raj sa dá dosiahnuť aj reálne na zemi, je za zrodom myšlienky o kolektivistickom človeku. Nebolo tomu inak ani v prípade sociálneho reformátora Róberta Owena. Ten po svojom slávnom, avšak neúspešnom sociálnom pokuse z roku 1825 ospravedlňoval neúspech nedostatkom "kvalitného ľudského materiálu". Viera, že ak sa dieťaťu poskytne špeciálna výchova, stane sa z neho človek vhodný pre kolektivistickú spoločnosť, stále existuje, napriek očividnej utópii. Stalinizmus zašiel až tak ďaleko, že masovo likvidoval všetkých ľudí, ktorí neboli dosť "uvedomelí", čo dáva znamienko "rovná sa" medzi temný stredovek plný dogiem a náboženského fanatizmu, a súčasný kolektivisticky svet.

Toľko teória. Prax ďaleko prekonáva aj tie najhoršie očakávania. Pozrime sa na ňu:

Prax

Hneď prvou vecou, ktorou demokracia zavádza je jej samotný názov "ľudovláda" alebo "vláda ľudu". Je tam spomenuté slovo ľud, ktoré má blízko k slovu "ľudskosť", vyvolávajúce asociácie dobra, rozumu, láskavosti a spravodlivosti... . Keď človek počuje taký názov pre formu vlády, pozabudne, že ľudia nie sú iba múdrymi ľudomilmi, ktorí nikdy nič pre seba nechcú a vždy myslia iba na kolektívne blaho.
Ľudia sa poväčšine správajú tak, ako to príroda zariadila. Tá hovorí: kto chce prežiť, mal by sa správať racionálne - treba ísť za obživou tam, kde sa dá získať najľahšie. Sme pri dôvode, prečo v demokracii si každý odtrháva pre seba. Štát namiesto plnenia svojich funkcii sa zmenil na stôl hojnosti, z ktorého sa rado berie, a nerado naň dáva. Túto prirodzenú zákonitosť správania živého tvora využívajú politické strany v boji o voliča. Že taká politika podporuje lenivosť, nepoctivosť, nezodpovednosť, a naopak, trestá pracovitosť, čestnosť a zodpovednosť, je druhoradé. Prvoradé je víťazstvo vo voľbách - byť čo najbližšie pri stole hojnosti. Celé to má veľmi ďaleko od toho, čo si predstavujeme pod pojmom ľudskosť. A ani vládnutie to nie je v pravom zmysle slova. Jedná sa skôr o niečo ako živelný vývoj.

V praxi to vyzerá asi takto:
- chudobní, ktorí by sa mohli sami viacej pričiniť svojou prácou a zodpovednosťou za svoj osud, radšej využívajú sociálny systém;
- pre nezamestnaných, ktorí by mohli podnikať a vytvárať tak pracovné miesta je pohodlnejšie hľadať si zamestnanie v štátnej správe, lebo tam pri troche šťastia a nejakej známosti sa nejaké pracovné miesto vytvoriť dá, hoci zbytočne zaťažuje štátny rozpočet;
- karieristi sa v demokracii cítia ako ryby vo vode, dokážu sa presadiť či už ako volení zástupcovia alebo funkcionári v prebujnenom štátnom aparáte;
- podnikavci pri troche šťastia, známosti a uplácania získavajú štátne zákazky, kde možnostiam pre nepoctivosť sa medze nekladú.
- atd..

Poznatky o fungovaní mozgu a ľudskej psychiky sú zneužívané na ovplyvňovanie verejnej mienky. Umožňujú obsadiť vrcholové štátne funkcie nielen rečnícky zdatným jedincom s charizmou, ale každému, vrátane:
- zločincov;
- figuriek v rukách niekoho v pozadí;
- pochybných podnikateľov, ktorí majú všetko čo sa im zachce, nevedia čo s peniazmi, ale ešte si nevyskúšali, aké je to byť politikom;
- korumpovateľných politikov, sledujúcich svoje osobné ciele;
- rôznych stratených existencií, pokúšajúcich šťastie.

Demokracia trpí na krátkozrakosť; vidí iba po najbližšie voľby. Práve tam najviac upriamuje svoju pozornosť. Ostatné problémy týkajúce sa chodu štátu rada prehliada buď zámerne, alebo z nevedomosti. Žiaľ, najväčšie nebezpečenstvá a najvážnejšie spoločenské choroby väčšinou inkubujú dlhšie než jedno volebné obdobie a niektoré aj dlhšie než jednu ľudskú generáciu. Napríklad také prisťahovalectvo. Cudzincom s právom voliť a byť volenými sa ponúka jedinečná možnosť: síce postupne, ale zato bez boja získať celú našu civilizáciu s územím, vybudovanými mestami, priemyslom, infraštruktúrou, prírodným bohatstvom a možnosťou zotročovania pôvodných obyvateľov, teda nás všetkých.

Už Sokrates pred 2500 rokmi vedel, aké riziká sú spojené s demokraciou. Demokracia totiž ani zďaleka nie je novodobý vynález. Hlasovanie a losovanie je možno tak staré, ako ľudstvo samo. Ibaže tento spôsob vedenia ľudskej spoločnosti sa vždy po nejakom čase ukázal ako scestný.

Aké sú alternatívy?

Mohli by sme začať vymýšľať rôzne alternatívy k demokracii, skĺznuť tak do roviny tvorivej, zlepšovateľskej. Teda tam, kde vznikol aj kolektivizmus. My si však myslíme, že je oveľa rozumnejšie zamyslieť sa, aké formy vlády v minulosti existovali a ktoré z nich sa ukázali životaschopnými.
Možno to niekoho prekvapí, možno nie, ale niet v tomto na výber. Jedinou formou vlády ktorá sa prirodzene vyvinula je dedičná monarchia. Všetky ostatné formy vlád sú produktom tvorivosti.

Otázkou zostáva, čo možno nazvať monarchiou. Nie vždy názov „monarchia“ zodpovedá skutočnému stavu. Veľká Británia využíva symboliku monarchie. V skutočnosti je tam demokracia.

Skúsme sa teda zamyslieť, ako by mala vyzerať skutočná, prirodzená monarchia:

Prirodzená monarchia je tá, kde zodpovednosť za štát nie je delená. Všetko čo sa delí sa oslabuje. V tomto prípade zodpovednosť. Nemôže byť na prospech štátu, keď zodpovednosť za štát je oslabovaná. Zodpovednosť a vlastníctvo sú spojené nádoby. Zodpovednosť bez vlastníctva nie je skutočnou zodpovednosťou. A vlastníctvo môže existovať iba vtedy, ak si ho vieme ochraňovať a účinne brániť pred inými záujemcami. Vlasť sa ochraňuje a bráni armádou.
Dostávame sa k tomu, čo by monarchia mala obsahovať:

Jedného panovníka s podporou armády, dostatočne silnej plniť vnútorné i vonkajšie bezpečnostné funkcie.

Pre každého panovníka najdôležitejšími ľuďmi sú tí, ktorí vernosť trónu preukázali v časoch núdze, keď bolo potrebné nasadiť svoje životy pre obranu vlasti a záujmov monarchie. Ale nie vždy je potrebné vlasť brániť. V časoch mieru armáda plní bežné civilné funkcie a jej príslušníkom ku vojenskej hodnosti prináleží aj hodnosť civilná - šľachtický titul.

Šľachtické tituly nedostávajú iba verní vojaci, ale všetci, ktorí v časoch mieru svojou čestnosťou, poctivosťou, pracovitosťou, zodpovednosťou, spoľahlivosťou, rozvážnosťou alebo inými pozitívnymi osobnostnými charakteristikami slúžia rozvoju a blahu ľudskej spoločnosti. Týmto spôsobom panovník podporuje tie rodiny, ktoré sú pre jeho štát prínosom, a naopak, nepodporuje problémové rodiny.

Je zrejmé, že štát aj v časoch mieru je organizovaný podobne ako armáda. Občan, podobne ako vojak v armáde, získava svoje postavenie v spoločností podľa činov - nie podľa slov, obleku či auta. Pre lepšie pochopenie príčin, ktoré viedli k oslabovaniu monarchii až k ich zániku po roku 1918, môžeme hovoriť o problémoch, ktoré sa vyskytujú aj v armáde.

Jednota

Bojaschopná armáda musí byť jednotná, dobre organizovaná bez vnútorných rozporov a nezdravých sociálnych javov. Udržanie jednoty a vôle vojakov bojovať až do konca je kľúčovou úlohou každého veliteľa. Čo vojak, to iný človek, iný rebríček hodnôt, iný názor na riešenie zložitých problémov. Stmeliť rôznorodú masu ľudí do jedného celku je problém, ktorému čelia vojvodcovia od nepamäti. Jednoduchým a účinným zjednocovacím prostriedkom je náboženstvo. Už v dávnej minulosti kmene zjednotené okolo svojho náboženstva boli lepšie pripravené na boj s nepriateľom i nepriazňou prírody - mali väčšiu šancu prežiť. Náboženstvo sa stalo silnou zbraňou v rukách mocnárov a neodmysliteľnou súčasťou dejín ľudstva.

Zdá sa, že nemôže byť na tom nič zlé, keď náboženstvo má silné postavenie v spoločnosti ľudí. Ibaže príbeh má aj pokračovanie. Mnohí ľudia podliehajú náboženstvu natoľko, že stačí málo, aby uverili v čokoľvek iracionálne, od existencie čarodejníc, cez opodstatnenie zákazu antikoncepcie až po ideológie kolektivizmu. Stačí ponúknuť pekne zaobalenú myšlienku; oni nebudú premýšľať, či je uskutočniteľná a aké dôsledky môže mať. Úplne stačí, keď idea, hoci zvrátená, má obal a je akoby stvorená na riešenie určitého spoločenského problému, napríklad chudoby. A z bývalých spojencov sa veľmi rýchlo môže stať masa ľudí zjednotená okolo úplne iného „náboženstva“, a na opačnej strane barikády.

Príčiny a dôsledky

Monarchie nevyužívali naplno svoj potenciál. Štáty uviazli v bludnom kruhu náboženských dogiem. Moc získala do svojich rúk cirkev. Duchovné témy sa stali predmetom svojráznej politiky. Od rovnosti pred bohom je krok k rovnosti na zemi v podaní kolektivistov. Keď pôrodnosť v chudobných rodinách narastala úmerne s narastajúcou chudobou, nedostatkom vzdelania a silnejúcim vplyvom náboženstva, stalo sa toto sociálne prostredie živnou pôdou pre rozvoj ideí kolektivizmu a nacionalizmu.

Olejom do ohňa boli aj ďalšie chyby, ktorých sa panovnícke rody dopúšťali a ktoré pramenili práve z odklonu od spoločnosti rozumu a poznania ku spoločnosti sebaklamu a prehliadania závažných problémov. Nezdravé sociálne javy – nevoľníctvo (otroctvo) - pretrvávali príliš dlho. Pridružili sa chyby v udeľovaní šľachtických titulov. Nelichotivý stav šľachty sa naplno prejavil po roku 1918, keď mnohí „šľachtici“ sa ukázali ako zbabelci, zradcovia a zlodeji. A množstvo ďalších, väčších či menších chýb, ktorých sa dopúšťali vládnuce dynastie v jednotlivých krajinách.

Výsledkom boli úspešné vzbury v Anglicku, Francúzsku, Rusku až napokon všetko zavŕšila kapitulácia v roku 1918. Tým európske monarchie de facto zanikli.

Výsledky sú neblahé, ale hovoriť že monarchie treba nahradiť demokraciami by bolo to isté, ako po prehratom boji tvrdiť, že armády treba nahradiť niečím iným, kde radoví vojaci v zákopoch budú voľbami rozhodovať o osude svojich veliteľov a generálov. Vládnuce dynastie robili chyby, za ktoré sa platí. To ale neznamená, že kolektivistický požiar bude spaľovať svet naveky.

Monarchia

Monarchia je prirodzený systém. Má logiku a má preto blízko ku všetkému, čo sa opiera o rozum, zdravý úsudok, poznanie, skúsenosti, vzdelanie, vedu. Naopak, je v rozpore so všetkým umelým, vymysleným, iracionálnym. Nepotrebuje ideovými tmelmi lepiť dokopy rozdielne typy ľudí. Má možnosti vytvárať celistvosť na etnickom princípe s vlasteneckými väzbami. Tie sú oveľa pevnejšie a stabilnejšie než väzby vytvorené zneužívaním citlivých, intímnych myšlienkových tém človeka na znásilňovanie jeho mysle náboženskými ideami. Homogénny národ na etnickom princípe v ktorom nie je núdza o ľudskosť, dobro, múdrosť, toleranciu, zodpovednosť, empatiu ale aj pracovitosť, chrabrosť, vernosť národu, etniku, vlasti, štátu je zárukou stability, prosperity, blahobytu a mieru. Žiadna z týchto vymenovaných ušľachtilých ľudských vlastnosti sa nedá natrénovať ani naučiť z biblie či politických školení. Ale zodpovednou, dlhodobo cielenou rodinnou politikou štátu v spolupráci so zodpovednosťou jednotlivca a jeho prístupu k rodičovstvu sa dá v tomto smere dosiahnuť veľa.

Na záver

Nesúhlasíme s názorom, že naša civilizácia si už svoje prežila a zákonite ju čaká úpadok a zánik. Úpadok tu už síce je, ale žiadna zákonitosť skorého zániku, lež obyčajná spoločenská nákaza, ktorú K. Marx rozvinul až do krajnosti, keď navrhol odcudziť nielen štáty vládnucim dynastiám, ale aj firmy podnikateľom, hospodárstva roľníkom a obchody živnostníkom. Pozitívom tejto jeho "tvorivej práce" bolo, že socializmus dokázal pomerne rýchlo priviesť ľudí k precitnutiu a následnému odmietnutiu takého systému. Horšie je to s demokraciou, ktorá stále zostáva pre veľa ľudí neviditeľným nebezpečenstvom. Pud sebazáchovy postihnutých národov sa prebúdza len veľmi pomaly, alebo takmer vôbec. Frázy o demokracii, rovnosti, slobode sa stali dogmami. Tieto dogmy šírené zo všadiaľ médiami podporujú v ľuďoch zaslepenú vieru, pre ktorú nedokážu vidieť realitu kolo seba. Už to nie je len viera alebo presvedčenie, ale davová psychóza, ktorá bráni ľuďom používať svoj rozum samostatne. Za zlyhávanie kolektivizmu sa hľadajú ospravedlnenia. Keď sa to nedá, hľadajú sa možnosti nápravy. A keď sa ani to nedá, prichádza na rad posledná zúfalá nádej - kolektivistický človek. U nás sa pozornosť začala upriamovať na novú "nádej": priamu demokraciu. Keď zlyhá, príde na rad - kolektivistický človek.

Monarchisti Slovenska
Kontakt: info (zavináč) monarchia (bodka) sk