Združujeme tých mužov, ktorí vedia, že pred zločincami chrániť ženy, deti a bezbranných, svoju rodinu, národ, vlasť iba v jednote dá sa, vedení jedinou osobou len.

Bohatstvom národa najcennejším sú ženy a deti. Konajme tak, aby žiadna žena nebola nútená predávať sa pod hrozbou vyhladovania alebo inej hrozby. Urobme všetko, čo je v našich silách, aby deti neboli indokrinované nepravdivými informáciami, nevyrastali v zajatí technológií, ohrozujúcich ich zdravý vývoj a šťastné detstvo. Nedovoľme, aby cudzie mocnosti rozkazovali nám a ohovárali našich priateľov. A v neposlednom rade nedovoľme, aby našu zem zaberali cudzinci.
Organizmus napadnutý vírusom HIV prestane brániť sa – podlieha každej, aj bežnej chorobe. Rovnako tak národ ktorý stratí obranyschopnosť zanikne. Nebezpečenstvá môžu byť rôzneho druhu, nie iba vojny. Hrozbami sú aj prisťahovalectvo, vykorisťovanie človeka človekom, zločinnosť a iné útoky, napríklad i vynálezy, ktoré môžu byť prínosom, rovnako tak skazou.

Moderná doba. Film z roku 1936, v ktorom Charlie Chaplin sebe vlastným umeleckým spôsobom zobrazuje človeka zotročeného modernou dobou.


V zajatí stroja a vykorisťovateľa. Aj takto by sa dala nazvať scéna „konzumovania“, ktorá vyjadruje, že pohodlie vďaka technológiám nemusí byť zárukou šťastia, ani lepšieho vychutnania si jedla.

Elektrina, tepelné stroje, roboti – dobrí sluhovia, zlí páni

Technologický požiar vznikol v 19. storočí. Ľudstvo prekvapené z prevratných objavov prehliadlo, že zločinci využívajú situáciu k získaniu moci. Práve oni sú samotnými plameňmi tohto požiaru, spaľujúceho ľudstvo.

  • Ak čo len jedna jediná z našich žien, matiek stala sa obeťou násilia, zločinu, ponechávaná nebezpečenstvu, donútená otrocky pracovať, alebo vykonávať žene neprimerané či ponižujúce činnosti;
  • ak pracovné vyťaženie berie matkám čas, ktorý potom nemajú pre svoje deti, zatiaľ čo tie sú v kolektívnych zariadeniach a tam v rukách cudzích ľudí;
  • ak naše deti sú vychovávané k živobytiu bezzemka, závislého od chlebodarcov;
  • ak sme čoraz viac cudzincami vo svojom štáte;
potom opodstatnené je pýtať sa:

Kde sú muži?
Muži sú základnými bunkami „imunitného systému“ štátu. Ak nie sú, resp. sú nečinní, nejednotní, zle organizovaní, potom niečo ako imunitná nedostatočnosť – „AIDS“ spoločnosti je tu prítomná. Útoky a hrozby sú prehliadané, štát sa nebráni.

AIDS je choroba u človeka nevyliečiteľná. Či je tomu tak aj pri ochorení štátu (civilizácie) budeme vedieť, ak všetky snahy o záchranu zlyhajú, našu zem bez boja si privlastnia iní s vlastnou kultúrou, históriou a funkčnou obranyschopnosťou.

Naša cesta k budúcnosti bola prerušená. Ktosi nám do nej vložil bludnú križovatku, v ktorej hocikto môže pridávať svoje fiktívne cesty. Množstvo vymyslených ciest mätie, likviduje našu jednotu – obranyschopnosť.
Von z tohto bludiska ide cesta, ktorú nikto nevymyslel. Je skutočná, vďaka nej existujeme – vedie z minulosti. Združujeme tých, ktorých o tomto netreba presviedčať. Ostatným pomáhame zorientovať sa.